Steampunkový dandy bohém

Odbíja.

Dvíham znavene lebeň zo stola 

od slizkého poblúznenia...

Ach, stále v Londýne...

Reve neotudorovský gýč

menom Big Ben...

Počkať... Nie !

Paríž to predsa len - mesto Nadarovo.

Poznávacie znamenia - ako je známo : 

Cylindre, nie tvrdiaky...

Pikantný čpavok a hniloba

raziace zo Seiny...

Notre Dame ako náhrobok doby rozprávok...

Kovový komín pána Eiffela,

nenávidený poetmi...

Stožiar vlajkový našej éry,

zaliatej žltými svetlami

osamelého večera...

"...niekde v diaľke hlásnik trúbi
pozdnú nočnú hodinu,
ozveny sa duté vlnia,
až kdes v tichu vyhynú..."

rojčí zadumane môj spoločník.

Slovák to vraj, z Uhier...

Rojčí o dákej Oľge...

Druhý poet 

večné dieťa Apollinaire

brat smoly

natešene smolí

ďalšiu ódu

pre svoje Alkoholy :

"Francúzi, čo ste to spravili z Adera ?
Mal len slovíčko, aj to už vymiera...
Keď zložil dokopy princípy askézy,
v jazyku francúzskom boli len "akési",

stal sa on básnikom, pokrstil avión.
Čuj Paríž, Marseille, Lyon, 
francúzske rieky, mohutné pohoria,
mešťania, i tí čo dedinsky hovoria,

ten stroj na lietanie volá sa AVIÓN !"

Čert to ber !!!

Stroje, stroje, stroje - tí démoni

z oltárov

elektrinou osvieteného

chrámu a monštrancie...

Démoni nášho dneška,

pekla stoky

zvanej žiarivý pokrok...

Belle epoque...

Epoque vapeur...

Epoque elektriny...

Epoque Babbageovho počítacieho zázraku

- príčiny závislostí,

nového hazardu a zločinov...

Čert to ber !!!

Iné mám ja milenky...

Iný elixír...

Iný horkosladký blen...

Absint

u mňa nesmie absentovať !

Zelený hlien bohov

- no nie tých z Parnasu... 

Bôžikov

pôžitkov

i hriechu...

(Nutno podotknúť...)

Katedrálou mojou je Červený mlyn,

kňažkami kurtizány.

Klaniam sa im...

Úctivo, kalap dole...

Pre mňa ich vnady krajšie sú

než konce vzducholode...

Západ slnka krajší od

jedovato žltých svetiel...

Hviezdna obloha milšia mi

než teleskop, či chronometer...

Kláštor môj, moje útočište

jest Montmartre...

Teda, ako kedy...

Čert to ber !!!

Štvrtý môj spoločník mĺkvo sedí...

Šedivý pán Verne,

občianko Amienu,

Picardie...

Hrdina národný,

rytier pera

bez bázne a hany,

bez pomníka,

bez členstva v pakárni

Akadémie

a radu Čestnej légie.

Čo on hovorí na tento svet,

ktorý zamlada predvídal ?

On, tichý askéta

krívajúci na nohu...

Určený do starého železa

- krmiva strojárskeho závodu...

Porúčame sa...

Dobrú noc...

 

Čaká nás cesta cez očistec

špinavých ulíc parížskych...

Skoro ako doma

- v meste na Temži...

Len Francúzi nezvyknú mať toľko hmly...

Ideme sa na noc

túlať...

Dvaja cudzinci

v odcudzenom meste...

Paríž 20. storočia 

Poďže so mnou

priateľ symbolista,

sprevádzaj ma ako Vergílius

Danteho...

Cez peklo komínov, dymu, čmudu, hluku

stád plynovozov,

popod revúcu húsenicu nadzemnej dráhy

a vo výšavách duniacu pandravu

nadžganú vodíkom...

Toto je náš vek.

Gargantua revúci cez celý kontinent...

Londýn, Paríž, Berlín, Viedeň, Moskva i drobný Prešporok...

Svet 20. storočia...

Paríž 20. storočia 

"...riedke mráčky tiahnu nebom,
kryjú mesiac v závoji..."

Tak veru, kolega uhorský...

Right you are... 

A keby si bol doma, iste by si dodal :

"...tiene blúdia siným poľom,
pokoj čuší po chvoji..."

Kiežby som vedel ako ty,

čo slobodno nazvať domovom.

Rozprávaš mi o potulkách

po rodnom Gemeri...

Pritakám,

no nevnímam...

Všetkému sladko vzdialený,

spoločensky unavený...

Komuže hrozíš päsťou, milý Vergílius ?

Ach, vidím - Leviathanovi III...

Zasyčíš v hneve :

"Démon kýs škaredý...
Vlečúc chvost po zemi..."

"Démon kýs škaredý, vlečúc chvost po zemi..." 

Right you are, chum...

Chvost svetla

vlečúci sa po uliciach 

stínajúci

naše tiene a siluety...

Naďabíme na Baudelaira.

Vergílius melie čosi o otcovej roli,

Prekliaty zas o albatrosovi...

(Nie tom od Verna.)

Pere-Lachaise.

Cintorín.

Vysoko na kopci. 

Medzi cyprusmi a vŕbami

Paríž...

"Už je pozde, nepamätáš...
Nad horami vrcholí
veľký mesiac, nemý, bledý,
obličaj sťa mŕtvoly..."

V snehu

tu stojí

povedomý mladík...

Michel.

Chudobnejší kolega.

Kladie skrehnutou rukou

kytičku fialiek

na čísi náhrobok.

Bezmocne zalomí rukami :

"Ach, Paríž ! Ach, Lucy !" 

Vergílius chápavo prikývne.

"Zrovna, zrovna, jako vtedy ! 
Mesiac padá za hory...
Len ty nejdeš dokončiť tie...
započaté hovory..."

Michel zamáva krídlami...

Ako vták...

Ako tie kliate,

vrčiace mátohy...

Počujem znova hlas

Guillaumeových veršovaniek :

"...Tým slovom nadchol by sa aj sám Villon,
budúci básnici vložia ho do rýmov,
nemal si, Ader, veru krídla anonymov...
Keď sa raz meno nájsť podujme gramatik
chce slovo vytesať, ako káže zvyk,
s tým hluchým hiátom, záťažou vedeckou
popasuje sa so skladbou nemeckou..."

Dopadne na sneh...

Hlucho...

Nevstane viac,

perom nepotrápi papier,

ani nevenuje úsmev a fialky

svojej milej...

"Šepot aj hlas Ariela nad všetko nám treba,
veď meno dáme mu, vznesie nás do neba.
Bedákanie vánku, lietadlo vo vzduchu vrčí ako chrúst
a je to slovo francúzske, čo plynie nám z úst..."

Michel to slovo nezniesol.

Všetci sme len obete svojej doby...

Ako kde-kto iný...

Belle epoque, epoque technique...

"Francúzi, čo ste to spravili z Adera ?!
Mal len slovíčko, aj to už vymiera."

Odchádzame.

Vergílius mrmle pod kandelábrom :

"Len ty nejdeš dokončiť tie...
započaté hovory...

Už je pozde... Nepamätáš ?"

Pozriem naňho.

"Hore ? Dole ? Do nirvány ?"

pýta sa meravo...

"Ja asi do Londýna..."

prehodím stroho.

Na druhý deň

predsa len

mením plány

po roztvorení ranných novín...

Dobré správy ?

Sherlock Holmes zlikvidoval Moriartyho. Jack Rozparovač chytený...

Zlé správy ?

Na matičku Britániu zaútočili Marťani...

Damn.

Hm, asi ostanem...

Čert to ber !!!

C'est la vie...

----

Ilustračné obrázky : Internet

Citácie z diel :

Avión od Guillaumea Apollineara

Už je pozde, Topole, Baníci od Ivana Kraska

Paríž 20. storočia od Julesa Verna

Použitá hudba : soundtrack hry Arcanum : Of Steamworks and Magick Obscura