Prečo ten nadpis ? A prečo takto rozjímavo ?
Ako vám to... Viac-menej odchádzam. Prišiel som sa s vami opatrne a priateľsky rozlúčiť.
To hádam nie ! :-(
Hádam áno. ;-) :-)
Odchádzaš natrvalo ?
Nie, neopúšťam tento blog úplne natrvalo. Ale už sem nebudem pravidelne prispievať, iba výnimočne. Ak sa tu raz za uhorský rok ukážem, bude to len preto, aby som zverejnil pútavé články, o ktorých viem, že čitatelia majú o ne záujem. Tieto pútavé články budú úzko špecializované. Budú zaradené do úzkeho okruhu tém, ktoré na mojom blogu zaujali a naďalej zaujímajú veľké množstvo ľudí.
Úprimne, nebyť úspechu niekoľkých tých tematických seriálov, tento blog by som opúšťal už asi úplne a natrvalo. No veci sa majú inak. Nechcem sklamať tých čitateľov, ktorí si spomínané série článkov obľúbili a radi trpezlivo čakali na nové pokračovania. Vážim si ich trpezlivosť, vážim si ich uznanie a nechcel by som v nich (a teda aj vás) ani na chvíľu vzbudiť dojem, že som všetku tú pozitívnu pozornosť bral ako samozrejmú a zachoval sa k čitateľom nevďačne.
Hm, takže občas sem ešte niečo napíšeš. Aké typy článkov máš na mysli ?
Pamiatkárske. Hrady, kaštiele, kalvárie, ruiny, staré industriálne záležitosti, staršia obytná architektúra. Amatérsko-historicky, ako doteraz. Odteraz sa budem zameriavať iba na tie.
Hm, no, "iba". Nie tak celkom. ;-) Príležitostne sem ešte môže pribudnúť nejaký článok z turistiky, ak sa mi téma bude zdať dosť zaujímavá a kvalita fotiek bude uspokojivá. Tiež som si všimol, že sa vám páčili doterajšie tri vianočné hudobné špeciály. Buďte bez obáv - vážim si váš záujem a som ochotný poskytnúť vám menšiu hudobnú alternatívu k typickým vianočným skladbám aj v budúcnosti. Napríklad aj tohto roku. Panuje ešte krásna tohtoročná jar, ale sľubujem, že už teraz sa môžete tešiť na Vianoce 2014. :-)
Prečo odchádzaš ?
Lebo chcem tvoriť články určitým štýlom. Určité veci sa zmenili, štylisticky mi nie celkom vyhovujú a preto som si povedal, že nebudem nasilu tvoriť štýlom, ktorý sa mi až tak nepozdáva. Navyše, myslím si, že posledné dva roky som bol príliš zaneprázdnený, zanedbával som to tu a už som akosi nemal o čom písať. Presnejšie, mal som o čom písať, ale moje dovtedajšie tempo písania a publikovania upadlo a už nebolo tým, čím bývalo. Minulý rok pre mňa síce predstavoval mierny comeback, ale bolo mi jasné, že sa zameriavam už len na "uzatváranie restov". Bohužiaľ...
Už nebudeš blogovať ? "Blogger no more" ?!
Ale samozrejme, že budem ! Veď som v predchádzajúcej odpovedi uviedol, že ešte aj sem občas niečím prispejem. Blogovať však budem prevažne inde. V mojom letnom sídle, ktoré už nejaké dva roky neprávom zanedbávam.
Nebudem vás napínať, tu máte adresu:
Rád vás privítam v mojej svojskej no hrdej pevnôstke juhozemplínskeho agrodadaizmu. :-) Potrebuje trošku upratať a oprášiť, ale bude z nej rozkošný hrádok, keď sa v nej znovu naplno zabývam.
No, ale teraz nám je akosi smutno... :-( Prosím, nechoď ! Nemeň sa. Nemeň blog. :-(
Neplačte. Bolo to krásnych sedem rokov a nesmierne si ich vážim. Nebolo to len o drine a o zábave, sem-tam som sa aj priučil novým, zaujímavým veciam. Niektoré nové skúsenosti dokonca prispeli k môjmu osobnostnému rastu. A z tých pár blogerských stretiek, ktoré som zažil, som si odniesol len a len dobré spomienky. Iste, boli aj biednejšie dni, nie všetky články sa vždy vydarili, nie všetky rubriky sa mi podarilo zaplniť tak, ako som v to kedysi dúfal. Ale toto nie je koniec. Je to len začiatok niečoho nového. Nedávno sa začal môj siedmy rok na tomto blogu. A hoci nie som poverčivý, o sedmičke sa povráva staré známe klišé, že je šťastným číslom. Preto verím, že aj tento rok bude na blogu - tomto, aj tom druhom - šťastným rokom. Bude to iný rok ako tie doterajšie, ale bude rokom nových začiatkov. Pre mňa a pre mnohých iných blogerov...
Všetci sa meníme. Keď sa nad tým tak zamyslíte, všetci sme v priebehu naších životov rozličnými ľuďmi. A to je v pohode, to je dobré, musíme stále ísť dopredu, len je potrebné pamätať si všetkých tých ľudí, ktorými sme kedysi boli. Zo všetkého, čo som zažil, sa vynasnažím nič nezabudnúť. Ani vetičku. Ani jediný deň. Sľubujem. Vždy si budem pamätať, kedy som bol na SME blogerom... :-)
Ten posledný odsek... Necituješ či neparafrázuješ niekoho ?
Možno áno, možno nie. ;-) Mám dojem, že aj vy ste kohosi zaparafrázovali...
A aby sme sa nateraz rozlúčili veselo, bez zbytočnej melodramatickosti a zapíjania ľútosti:
Veď je máj, lásky čas... ;-)
Milí blogeri na SME, nie ste pre mňa duchovia. Boli ste a naďalej ste pre mňa ľudia z mäsa a kostí, či si s vami rozumiem alebo nie. Nie ste duchovia. Tento príbeh nebol duchárina, bol to príbeh lásky.
Dobrú noc. Všetkým krásne sny a do budúcnosti veľa podnetných, kvalitných a úspešných článkov. :-)
Píšte ďalej. Vždy to má zmysel.
----
Kde bolo, tam bolo (a kde nič nie je, tam toho, žiaľ, nadlho veľa nebude), bol raz jeden región Zemplínom zvaný. Kraj na prvý pohľad bezvýznamný, mimo "veľkej európskej histórie", ako by si 99 % ľudí žijúcich svoje šedivé a fádne dni myslelo... Avšak tiež kraj doslova na hranici západného a východného kultúrneho okruhu Starého kontinentu. Čudesný malý Babylon tohto sveta.
A kdesi v tom svete osamelo postával zvláštny hrádok a panstvo menom Petikeho Panoptikum. ;-) :-)
